Vydávala som sa mladá a hlúpa, teda neskúsená. Ako správni mladomanželia bez strechy nad hlavou, zato s rýchlokvaseným potomkom na ceste, bývali sme najprv u svokrovcov.
Fajn časy, ako dobre, že sú už za nami :)
Človek vytrhnutý z prostredia, ktoré mu je vlastné a zaštepený do neznámeho, spoznáva nové každou sekundou. Takto raz prišla sobota a spoločné víkendové raňajky.
Svokra sa hneď zrána spýtala starousadlíkov: „Dáme si mačanku?“ Starí aj mladí boli hneď v pozore a s pohľadmi lačných psov, ktorým idú hodiť špikovú kosť, jednohlasne zaujúkali: „Dáááme!“
O chvíľu bol celý dom zasmradený výparmi z kyslej kapusty, keď svokra otvorila sud a nabrala z neho do hrnca poriadnu dávku „jušky“.
Mladá a blbá nevesta, sledovala som s odstupom situáciu, nevediac, čo príde. Čo prišlo, predčilo všetky moje očakávania a predstavy.
Sediac za stolom, sledovala som, ako každý člen rodiny dostal pred seba misku, v strede stola sa ocitol nakrájaný včerajší či predvčerajší chlieb a napokon hlavná hviezda raňajok, mačanka.
Skúsenými pohybmi si starousadlíci brali zo stola chlieb a mrvili ho v miskách vrchovato. Potom sa bleskurýchlo a nedočkavo načahovali za naberačkou, pričom sa každý snažil byť nenápadne prvý.
Naberali si bielu omáčkovú masu, polievali ňou rozmrvený chlieb v miskách a napokon to celé premiešavali.
Fuj, nič nechutnejšie som doteraz nevidela!
V duchu som si vravela: „No, to si si tým vydajom pomohla! Nasledujúce roky (kým nás smrť nerozdelí) budeš jedávať na raňajky hmotu podobnú delikatese pre prasce!“
Okolo seba som počula samé šťastné mľaskanie a pritakania: „Tá píše, fajne kyslá je!“
„A ty čo neješ? Naber si, vychladne ti!“ povzbudzovali ma. V duchu Vrchlického „za trochu lásky šel bych světa kraj“, a pre pokoj v dome, som si neisto naložila symbolickú porciu, nech to mám rýchlo za sebou.
Pár prvých nesmelých súst a viezla som sa na starousadlíckej vlne: „Mľask, mľask, hlt, mľask“ a „Môžem si ešte nabrať?“
Mám práve devätnásť rokov. Prečo mi doteraz nik nepovedal, že na svete jestvuje takáto božská žranica??? Devätnásť rokov bez mačanky!!! To musím dohnať! Kedy bude najbližší víkend? O týždeň? Až?
------------------------------------------------------------------
Ak ste doteraz o tejto starovýchodniarskej špecialite nechýrovali, vedzte že jej prípravu zvládne aj kuchársky neandrtálec. Potrebuje len dobrú šťavu z kyslej kapusty, po našom jušku, hladkú múku, smotanu, vodu, olej a chlieb, najlepšie deň starý.
Z oleja a hladkej múky urobí kuchársky neandrtálec svetlú zápražku, zaleje ju juškou, zriedi vodou,aby mu kyslá juška nepošarapatila vnútro (alebo pošarapatila len troška :) ), prisolí, šupne troška čierneho mletého korenia (ja mám rada, keď mi v mačanke pláva aj kyslá kapusta) a premieša.
Potom nechá kuchársky neandrtálec budúcu mačanku troška povariť a napokon ju zahustí kyslou či obyčajnou smotanou zmiešanou s hladkou múkou a mliekom či vodou. Výsledný produkt je omáčkovo stredne hustý. Alebo, hustý/riedky podľa ľúbosti.
Namrvený, najlepšie starší chlieb (nie však sedem dní starý s prívlastkom „roquefortový“) už čaká v nie práve malej miske na svoju milú, mačanku. Okamih ich splynutia v jedno a... dobrú chuť!
Pre úplnosť musím dodať, že tvor, ktorý s pôžitkom požije neskromnú dávku tohto vysokokalorického jedla, je na ďalšiu aspoň hodinu vyradený z bežnej prevádzky.
Zvyčajne ho po raňajkách nájdete v horizontálnej polohe, s pomyselnou ceduľou pri nehybnom tele: „Nerušiť! Meditujem!“
Podotýkam, že toto je naša šarišská rodinná verzia bez húb, údeného mäsa či cibule. Mačanka, skromné, staré ľudové jedlo zo severovýchodného Slovenska, má však mnoho podôb.
