štvrtok, 17. júna 2010

O Evičke, keď bola malá

Poznáte to. Hľadáte v zásuvke TO a nájdete ONO. 
ONO na fotografiách sa volá Evička. Narodila sa o pár rokov skôr, ako stihli prísť na mnohoročnú návštevu pobratimovia z Ruska. Býva s mamičkou a babkou v jednej šarišskej dedine.
Mamička jej v nedeľu do kostola oblieka biele cvernové pačušky a nezabudne jej zdôrazniť, aby dávala pozor pod nohy a nešliapla zas do kravského lajna. 

Evička horlivo prikyvuje hlávkou že rozumie a dá už tentoraz pozor, a ctiac si vlastné tradície, cestou do kostola šliapne do prvého kravského lajna, ktoré sa jej pritrafí pod nôžky.
Evičku majú všetci radi. Je prvý malý človiečik v rodine. Narodila sa v decembri a tak ju každé Vianoce fotia pri stromčeku, aby mali pamiatku ako rastie. 

Za stromčekom je v stene zabudovaná skriňa, ktorej babka hovorí „omarika“, teda almara. V omarike sú stohy novín a časopisov. 

O pár rokov, keď už bude Evička gramotná, prečíta si v starých časopisoch klebety o začínajúcej hviezde talianskeho filmu istej Sophii Loren a bude obdivovať krásnu mladú Ginu Lollobrigidu.
Evička má od narodenia rada Vianoce a vianočný stromček. Raz takto po Štedrej večeri, keď už Ježiško doniesol darčeky a babka aj mamička spokojne oddychujú, sviatočný kľud naruší detský rev. 

Babka aj mamička vyskočia sťa jedna žena a ratujú svoj malý poklad, ktorý práve odhryzol sklenenému vtáčikovi z jedličky zobáčik. Dieťa reve ako tur a dve ženy mu horko ťažko čistia ústočká od zvyškov krehkého neboráka. Konečne sa Evička utíši a zmorené ženy sa pokúšajú nabrať stratený duševný mier. 

„Uááááááááá“, reve zas dieťa a šúcha si očičká. Nešťastnice zabudli na detské ručičky, na ktorých ostali zvyšky sklených vlákien z vtáčieho chvosta. 

Z rádia znejú koledy a prívetivý hlas praje: „Šťastné a veselé!“

 
Vďaka Evičke zostal na fotografii v pozadí zachytený skvost s kvetinovým vzorom. 

Netextilnú gumenú záclonu poslali babke príbuzní z Ameriky. Evičkina mamička si z balíka uchmatla nylonky, posledný americký módny výkrik.
 
Evička dostala raz na Vianoce chodiacu bábiku a drevené kresielko s opierkami. Bábiku drží za ruku, tá si vykračuje, kýve hlavou na strany a rozpráva: „Ma-ma! Ma-ma! Ma-ma!“ 

So vzácnou bábikou sa smie Evička hrať len výnimočne, keď babka a mamička dovolia a dohliadnu na ňu. Po zvyšok času odpočíva chodiaca a hovoriaca nádhera v prednej izbe v starej truhle s ťažkým vrchnákom. 

Raz sa ju Evička odtiaľ pokúšala nepozorovane vytiahnuť a hneď nato sa rozrevala: „Aúúú, mááámíííčkááá, privrela som si prstýýýý!!“
O pár rokov k Evičke pribudnú dve sestričky. Keď podrastú, a mamička už neustriehne všetok detský pohyb, na chodiacej a hovoriacej nádhere spáchajú dve sestričky malú detskú vraždu.

sobota, 12. júna 2010

Sobotné extempore?

V týchto prehriatych dňoch
teším sa z ďalšej dávky sladučkých jahôd v novej miske  č. 1
(úchyl na porcelán a keramiku)
 pochválim sa prastarou ale funkčnou formičkou na medovníky
JA, pred nejakým piatkom antipestovateľ, sa priam materinsky denne maznám s fialkou 
(som to ozaj JA??)
 ...a „pochovávam“ misku č. 2, ktorá skonala pri prevoze z Moravy na Slovensko. 

Česť jej krehkej pamiatke :)

streda, 9. júna 2010

Šarišské víkendové bakchanálie

Vydávala som sa mladá a hlúpa, teda neskúsená. Ako správni mladomanželia bez strechy nad hlavou, zato s rýchlokvaseným potomkom na ceste, bývali sme najprv u svokrovcov. 

Fajn časy, ako dobre, že sú už za nami :)


Človek vytrhnutý z prostredia, ktoré mu je vlastné a zaštepený do neznámeho, spoznáva nové každou sekundou. Takto raz prišla sobota a spoločné víkendové raňajky. 

Svokra sa hneď zrána spýtala starousadlíkov: „Dáme si mačanku?“ Starí aj mladí boli hneď v pozore a s pohľadmi lačných psov, ktorým idú hodiť špikovú kosť, jednohlasne zaujúkali: „Dáááme!“ 

O chvíľu bol celý dom zasmradený výparmi z kyslej kapusty, keď svokra otvorila sud a nabrala z neho do hrnca poriadnu dávku „jušky“.

Mladá a blbá nevesta, sledovala som s odstupom situáciu, nevediac, čo príde. Čo prišlo, predčilo všetky moje očakávania a predstavy. 

Sediac za stolom, sledovala som, ako každý člen rodiny dostal pred seba misku, v strede stola sa ocitol nakrájaný včerajší či predvčerajší chlieb a napokon hlavná hviezda raňajok, mačanka. 

Skúsenými pohybmi si starousadlíci brali zo stola chlieb a mrvili ho v miskách vrchovato. Potom sa bleskurýchlo a nedočkavo načahovali za naberačkou, pričom sa každý snažil byť nenápadne prvý. 

Naberali si bielu omáčkovú masu, polievali ňou rozmrvený chlieb v miskách a napokon to celé premiešavali. 

Fuj, nič nechutnejšie som doteraz nevidela! 

V duchu som si vravela: „No, to si si tým vydajom pomohla! Nasledujúce roky (kým nás smrť nerozdelí) budeš jedávať na raňajky hmotu podobnú delikatese pre prasce!“


Okolo seba som počula samé šťastné mľaskanie a pritakania: „Tá píše, fajne kyslá je!“ 

„A ty čo neješ? Naber si, vychladne ti!“ povzbudzovali ma. V duchu Vrchlického „za trochu lásky šel bych světa kraj“, a pre pokoj v dome, som si neisto naložila symbolickú porciu, nech to mám rýchlo za sebou.

Pár prvých nesmelých súst a viezla som sa na starousadlíckej vlne: „Mľask, mľask, hlt, mľask“ a „Môžem si ešte nabrať?“

Mám práve devätnásť rokov. Prečo mi doteraz nik nepovedal, že na svete jestvuje takáto božská žranica??? Devätnásť rokov bez mačanky!!! To musím dohnať! Kedy bude najbližší víkend? O týždeň? Až?

------------------------------------------------------------------
Ak ste doteraz o tejto starovýchodniarskej špecialite nechýrovali, vedzte že jej prípravu zvládne aj kuchársky neandrtálec. Potrebuje len dobrú šťavu z kyslej kapusty, po našom jušku, hladkú múku, smotanu, vodu, olej a chlieb, najlepšie deň starý. 

Z oleja a hladkej múky urobí kuchársky neandrtálec svetlú zápražku, zaleje ju juškou, zriedi vodou,aby mu kyslá juška nepošarapatila vnútro (alebo pošarapatila len troška :) ), prisolí, šupne troška čierneho mletého korenia (ja mám rada, keď mi v mačanke pláva aj kyslá kapusta) a premieša. 

Potom nechá kuchársky neandrtálec budúcu mačanku troška povariť a napokon ju zahustí kyslou či obyčajnou smotanou zmiešanou s hladkou múkou a mliekom či vodou. Výsledný produkt je omáčkovo stredne hustý. Alebo, hustý/riedky podľa ľúbosti.

Namrvený,  najlepšie starší chlieb (nie však sedem dní starý s prívlastkom „roquefortový“) už čaká v nie práve malej miske na svoju milú, mačanku. Okamih ich splynutia v jedno a... dobrú chuť!

Pre úplnosť musím dodať, že tvor, ktorý s pôžitkom požije neskromnú dávku tohto vysokokalorického jedla, je na ďalšiu aspoň hodinu vyradený z bežnej prevádzky. 

Zvyčajne ho po raňajkách nájdete v horizontálnej polohe, s pomyselnou ceduľou pri nehybnom tele: „Nerušiť! Meditujem!“


Podotýkam, že toto je naša šarišská rodinná verzia bez húb, údeného mäsa či cibule. Mačanka, skromné, staré ľudové jedlo zo severovýchodného Slovenska, má však mnoho podôb.

nedeľa, 6. júna 2010

Vivat civilizácia!

Pred pár dňami som u Gabi písala, že u nás sa ešte dá. Nechváľ však babo deň pred večerom! 
Okolo pol druhej poobede v piatok som v potravinách zasunula do vozíka 50 centov, prešla pár metrov, vzala liter mlieka a... zotmelo sa. 
Miestna trafostanica neodolala vode, odstavili ju.
V pološere som nahádzala do vozíka nejaké nesladké balené pečivo a 2 litre minerálky, ktorá ešte ostala po nájazde ľudských kobyliek. 
Hladová panika zrejme úradovala od rána. 
V regáloch už nebol ani plesnivý krajec chleba a stolová či minerálna voda nadobúdali hodnotu značkového alkoholu.
Ako je to existovať bez elektriny sme si už „vyskúšali“ pred pár rokmi na Veľkonočný pondelok, keď naša trafostanica zhorela kvôli ťažkému mokrému snehu. 
Vtedy sme nechcenú romantiku pri sviečkach zažívali viac ako jeden deň. 
Chvalabohu, tentoraz sme už v piatok okolo siedmej večer boli provizórne elektrickí.
Pripojenie na internet však dýchalo mŕtvym pokojom do nedeľného podvečera a voda z vodovodu sa zatiaľ piť nesmie.
A tak som po večeroch čajíčkovala, kávičkovala a sledovala, čo sa deje inde a ďakovala tomu hore, že napriek tomu, akí sme psi, nerezignoval a stále nás má v merku.

utorok, 1. júna 2010

Máme doma agentku FBI ;-)

Pred rokom v Štátnom divadle v Košiciach
sa naša prvorodená, 
potom, 
ako zvládla diplomovú prácu s dôležitým názvom
"Sociálny kapitál a jeho meranie",
zaradila medzi absolventov EkF študijného odboru FBI.
To je ona, tá v strede, Ing. agentka FBI ;-)

Memento

Malá práčka v práčovni v americkej Južnej Karolíne v roku 1908.
 Fotograf Lewis Hine dokumentoval detskú prácu v USA, ktorá bola v tom čase už oficiálne zakázaná.
Máj 1944, stará žena a deti idú na smrť do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.
Rodinný portrét Josepha Goebbelsa, nacistického ministra pre ľudovú osvetu a propagandu. 

S manželkou Magdou spáchal 1. mája 1945 samovraždu. Najprv však otrávili svoje deti Helgu, Hildegard, Helmuta, Hedwigu, Holdine a Heidrun.

Vietnamská vojna. December 1967, masaker v Dak Son

Je na nás dospelých, aby žiadne dieťa netrpelo. 

Pamätajme na to nielen 1. júna ...