O Evičke, keď bola malá

Poznáte to. Hľadáte v zásuvke TO a nájdete ONO. 

ONO na fotografiách sa volá Evička. Narodila sa o pár rokov skôr, ako stihli prísť na mnohoročnú návštevu pobratimovia z Ruska. Býva s mamičkou a babkou v jednej šarišskej dedine.

Mamička jej v nedeľu do kostola oblieka biele cvernové pačušky a nezabudne jej zdôrazniť, aby dávala pozor pod nohy a nešliapla zas do kravského lajna. 

Evička horlivo prikyvuje hlávkou že rozumie a dá už tentoraz pozor, a ctiac si vlastné tradície, cestou do kostola šliapne do prvého kravského lajna, ktoré sa jej pritrafí pod nôžky.

Evičku majú všetci radi. Je prvý malý človiečik v rodine. Narodila sa v decembri a tak ju každé Vianoce fotia pri stromčeku, aby mali pamiatku ako rastie. 

Za stromčekom je v stene zabudovaná skriňa, ktorej babka hovorí „omarika“, teda almara. V omarike sú stohy novín a časopisov. 

O pár rokov, keď už bude Evička gramotná, prečíta si v starých časopisoch klebety o začínajúcej hviezde talianskeho filmu istej Sophii Loren a bude obdivovať krásnu mladú Ginu Lollobrigidu.

Evička má od narodenia rada Vianoce a vianočný stromček. Raz takto po Štedrej večeri, keď už Ježiško doniesol darčeky a babka aj mamička spokojne oddychujú, sviatočný kľud naruší detský rev. 

Babka aj mamička vyskočia sťa jedna žena a ratujú svoj malý poklad, ktorý práve odhryzol sklenenému vtáčikovi z jedličky zobáčik. Dieťa reve ako tur a dve ženy mu horko ťažko čistia ústočká od zvyškov krehkého neboráka. Konečne sa Evička utíši a zmorené ženy sa pokúšajú nabrať stratený duševný mier. 

„Uááááááááá“, reve zas dieťa a šúcha si očičká. Nešťastnice zabudli na detské ručičky, na ktorých ostali zvyšky sklených vlákien z vtáčieho chvosta. 

Z rádia znejú koledy a prívetivý hlas praje: „Šťastné a veselé!“

 

Vďaka Evičke zostal na fotografii v pozadí zachytený skvost s kvetinovým vzorom. 

Netextilnú gumenú záclonu poslali babke príbuzní z Ameriky. Evičkina mamička si z balíka uchmatla nylonky, posledný americký módny výkrik.

 

Evička dostala raz na Vianoce chodiacu bábiku a drevené kresielko s opierkami. Bábiku drží za ruku, tá si vykračuje, kýve hlavou na strany a rozpráva: „Ma-ma! Ma-ma! Ma-ma!“ 

So vzácnou bábikou sa smie Evička hrať len výnimočne, keď babka a mamička dovolia a dohliadnu na ňu. Po zvyšok času odpočíva chodiaca a hovoriaca nádhera v prednej izbe v starej truhle s ťažkým vrchnákom. 

Raz sa ju Evička odtiaľ pokúšala nepozorovane vytiahnuť a hneď nato sa rozrevala: „Aúúú, mááámíííčkááá, privrela som si prstýýýý!!“

O pár rokov k Evičke pribudnú dve sestričky. Keď podrastú, a mamička už neustriehne všetok detský pohyb, na chodiacej a hovoriacej nádhere spáchajú dve sestričky malú detskú vraždu.